Toto hnutie nie je snaha vyvážať haitskú kultúru do sveta.
Nie je to haitské hnutie, americké hnutie alebo hnutie patriace k žiadnemu národu, etnickej príslušnosti, náboženstvu, politickej filozofii alebo kultúre.
Začína to niečím oveľa jednoduchším a oveľa osobnejším:
Ďakujem.
Narodil som sa s haitskými koreňmi a toto dedičstvo bude vždy súčasťou môjho príbehu. Prostredníctvom mojej hudby, najmä Kompa, so mnou prirodzene cestuje haitská hudobná kultúra.
Ale Amerika je tiež dôležitou súčasťou môjho príbehu.
Amerika je miesto, kde som vyrastal, kde som bol vzdelaný, kde som si založil kariéru a kde som dostal príležitosti, ktoré mi nakoniec umožnili cestovať za jej hranicami a zažiť širší svet.
Tento príspevok treba uznať s vďačnosťou.
A ako som cestoval, krajina po krajine a mesto po meste ma privítalo.
Niekedy bolo toto privítanie významné. Niekedy to bol len človek, ktorý vás pozdravil.
Úsmev. Potrasenie rukou. Jedlo. Obchodné stretnutie. Rozhovor. Hotelová izba po dlhej ceste. Cudzinec ponúka smery. Rodina otvára dvere. Mesto, ktoré mi umožňuje zažiť iný spôsob života.
Každé stretnutie sa stalo súčasťou mojej cesty.
Preto sa táto iniciatíva začína ako jeden umelec, ktorý sa vracia cestou svojho života, aby vám poďakoval ľuďom a miestam, ktoré ho počas cesty privítali.
Nepovedať týmto krajinám, aká by mala byť ich kultúra.
Nie aby nahradili svoju kultúru mojou.
Nevyvážať identitu jednej krajiny do druhej.
Ale povedať:
Ďakujem, že ste ma prijali.
Ďakujem, že ste mi dovolili zažiť vašu krajinu.
Ďakujem, že ste sa stali súčasťou mojej životnej cesty.
Od osobnej vďačnosti ku globálnej vďačnosti
Prvá kapitola by mala začať s miestami, ktoré majú skutočné spojenie s mojím vlastným životom.
Toto sú miesta, v ktorých som navštevoval, žil som, pracoval som, cestoval som, alebo si pamätám, pretože som tam stretol ľudí.
Na tom záleží.
Nemali by sme predstierať, že mám osobné spojenie s každou krajinou na svete, keď nie.
Namiesto toho začneme s pravdou.
Toto sú miesta, ktoré sa dotkli môjho života.
A vraciam sa, prostredníctvom hudby, rozprávania príbehov, priateľstva, kultúrneho ocenenia a vďačnosti, aby som vám poďakoval.
Ale to je len začiatok.
Keď sa táto tradícia zavedie, kruh môže rásť. Zúčastniť sa môžu aj iné krajiny. Zúčastniť sa môžu aj iné mestá. Môžu sa zúčastniť aj iní umelci. Môžu sa zúčastniť aj ďalšie rodiny. Môžu sa zúčastniť aj ďalšie generácie.
Nakoniec sa pôvodná osobná cesta môže stať niečím oveľa väčším:
Medzinárodný týždeň vďačnosti
Jeden týždeň každý rok, keď je ľudstvo povzbudzované, aby si pamätalo ľudí a miesta, ktoré nám pomohli na našich cestách a jednoducho povedali: Ďakujem.
Prostredníctvom hudby. Cez jedlo. Cez umenie. Cez priateľstvo. Cez rozprávanie príbehov. Prostredníctvom kultúrnej výmeny. Prostredníctvom verejnoprospešných prác. Cez podanie ruky. Telefonovaním. Cez návštevu. Zapamätaním si niekoho, kto nám pomohol pred rokmi. Cez jednu krajinu, ktorá uznáva inú. Cez jednu generáciu poďakoval generácii, ktorá prišla pred ním.
Výraz sa môže zmeniť. Princíp by mal zostať: vďačnosť.
Tradícia 1 000 rokov
Ambíciou nie je vytvoriť udalosť, ktorá zmizne, keď jej zakladateľ zmizne.
Ambíciou je vytvoriť tradíciu.
Moja generácia to začína. Ďalšia generácia ho nesie. Ich deti ho nosia. A generácie po nich ho ďalej nosia.
Mandát je jednoduchý:
Ďalších 1000 rokov trvá každý rok týždeň, kým sa svetu poďakuje.
Budúce generácie by mali mať možnosť prispôsobiť hudbu, technológiu, jazyky, mestá, oslavy a metódy účasti svojmu vlastnému času. Nemali by byť povinní napodobňovať zakladateľa. Mali by sa od nich požadovať, aby túto zásadu zachovali.
Spomeň si, odkiaľ si prišiel. Pamätajte, kto vám pomohol. Spomeňte si na miesta, ktoré vás privítali. A povedz ďakujem.
Technológia sa zmení. Hudba sa zmení. Krajiny sa môžu zmeniť. Mestá sa zmenia. Generácie sa zmenia. Ale vďačnosť sa nestane zastaranou.
Úloha kultúry
Každá zúčastnená krajina by mala byť nabádaná, aby predstavila svoju vlastnú kultúru.
Keď navštívime Senegal, mali by sme Senegal počúvať. Keď navštívime Čínu, mali by sme počúvať Čínu. Keď navštívime Mexiko, mali by sme zažiť Mexiko. Keď navštívime Belgicko, mali by sme oceniť Belgicko. Keď navštívime Holandsko, mali by sme oceniť Holandsko. Keď navštívime Ameriku, mali by sme uznať, že Amerika prispela na cestu.
A keď sa Haiti oslavuje, Haiti by sa malo oslavovať aj autenticky.
Kompa zostáva súčasťou mojej umeleckej identity, ale mala by fungovať ako jeden hudobný hlas cestujúci v priateľstve, nie ako vyhlásenie, že hnutie patrí Haiti.
Zásada je reciprocita:
Prinášam si svoju pieseň. Zdieľaš svoju pieseň. Počúvame sa navzájom.
To je kultúrna výmena.
Miesto Ameriky v príbehu
Amerika si zaslúži jasné uznanie.
Nikdy by sa nemalo zdať, že medzinárodná cesta sa zhmotnila bez základu, ktorý väčšinu tejto cesty umožnil.
V Amerike som bol vychovávaný a vzdelaný. Tam som si vybudoval kariéru. Poskytla príležitosti, z ktorých sa stali možné medzinárodné cestovanie a medzinárodné vzťahy.
Preto vďačnosť Amerike nie je poznámka pod čiarou. Je to súčasť zakladateľského príbehu.
Podobne aj vďačnosť Haiti zostáva súčasťou príbehu, pretože dedičstvo, rodina, pamäť a Kompa pomáhali formovať umelca, ktorý nakoniec cestoval týmto svetom.
Tieto pravdy si navzájom nekonkurujú. Patria k rovnakému životu.
Žiadna krajina nevlastní vďačnosť
V konečnom dôsledku by mal Medzinárodný týždeň vďačnosti patriť ľudstvu.
It should never become: “Haiti thanking the world.”
It should never become: “America thanking the world.”
It should never become: “TimTim.Live teaching the world gratitude.”
Zakladajúci príbeh je jednoducho:
Jeden človek sa rozhodol vrátiť sa späť a poďakovať svetu, ktorý mu pomohol formovať život.
Potom pozval ďalších, aby urobili to isté.
Takto sa môže niečo osobné stať univerzálnym.
Sľub zakladateľa
Nemôžem osobne poďakovať každému človeku, ktorý mi pomohol. Nemôžem vrátiť každé podanie ruky. Nespomínam si na každú tvár. Nemôžem sa vrátiť ku každému rozhovoru.
Ale pamätám si, čo tie stretnutia znamenali.
A môžem vytvoriť niečo, čo hovorí, v mojom mene: Nezabudol som.
Krajiny, ktoré ma prijali: Ďakujem.
Mestám, ktoré ma privítali: Ďakujem.
Do Ameriky, ktorá mi dala príležitosť vybudovať si život, založiť si kariéru a cestovať: Ďakujem.
Na Haiti, ktorého dedičstvo a hudba zostávajú v mojom umeleckom hlase: Ďakujem.
Cudzincom, ktorí sa usmiali: Ďakujem.
Ľuďom, ktorých mená si už nepamätám: Ďakujem.
Tým, ktorí jednoducho pozdravili: Ďakujem.
A pokoleniam, ktoré zdedia túto tradíciu:
Prosím, pokračujte v tom.
Pre mňa nie. Nie pre jednu krajinu. Nie pre jednu kultúru. Ale pre ľudstvo.
1 000-ročný mandát
Raz za rok, jeden týždeň, pamätaj.
Pamätajte na ľudí. Spomeňte si na miesta. Spomeňte si na príležitosti. Pamätaj na láskavosť. Spomeň si na cestu.
Tak povedz: Ďakujem.
A keď vaša generácia skončí, odovzdajte túto zodpovednosť ďalšej.
1000 rokov.
A možno, keď pominie tých 1000 rokov, iná generácia rozhodne, že vďačnosť si zaslúži ďalších tisíc.